Pavel Oravec 

Duša

Čierna ako pneumatika, biela ako snehuliak
Čiernej sa nedotýka, k bielej sa netúlia
Je moja duša.
Mám dušu, ako nemajú nič nahí
Dušu, bublinku v tele vodováhy.

Duša je vzduch, ktorý sám seba dýcha,
Duša je hlučná, keď je najviac tichá
Duša je smiech a iba z pýchy jatrí
Napumpovali mi dušu psychiatri

Stará ako anekdoty, nová ako z bazára
Niekto sa večne krotí, iný rád zapára
Je moja duša.
Je duša vypustená,
Je duša duto prázdna.

Duša je ulica a na jej stenách
Vyhlášky s tvárou blázna
A lampy nezažaté stoja tam ako model
V belasej rovnošate
Nevedno kam sa podel.

Z dlhého spáknu nenásytne zívne
Akoby zavoňala raňajky
Všetko je absolútne relatívne
Už nikdy viacej zo zvieracej kazajky.

Už ma má, už si ma hýčka
Ako izbového pudla
Už si ma na hniličkách, na školáckych nadobudla
Kvôli hlúpej chybe.

Komu šibe, šibe
Komu nie nech vyčká
Nestačím sa diviť z koľkých relativít
Rozum stojí ako šibenička

Veľavážení páni psychiatri
S prosbičkou sa k vám obraciam
Zveste ma dolu z mesiaca
Dajte mi dušu tam kam patrí
Znenazdajky do kazajky