Mari Boine Remixed Vol. II
It Ain't Necessarily Evil - Bodeš Bat Gal Buot Biros

Phantom Sound & Vision / Universal
****

Po CD Odda Hamis z roku 2001 je It Ain't Necessarily Evil druhým albumom s remixami skladieb Mari Boine. Uznávaná sámska speváčka, pesničkárka a dnes už aj svetoznáma hudobníčka Mari Boine prizvala k tvorbe tejto platne prvotriedne zoskupenie umelcov a producentov. Výsledkom je remix vybraných skladieb z jej posledného obdobia, najmä z jej ostatného albumu z roku 2007 Idjagiedas. Za pozornosť stojí tiež originálna skladba a tematická pieseň k novému filmu nórskeho režiséra Nilsa Gaupa The Kautokeino Rebellion (Vzbura v Kautokeino), ktorá sa na albume objavuje až v dvoch verziách na jeho začiatku aj konci. Hudba Mari Boine v pôvodnom znení si vyslúžila, veľa prívlastkov a definícií a ani kompilácia týchto remixov jej verbálny popis neuľahčí, pretože nové verzie získali o rozmer viac (puristom vždy ostanú originály vo svojej čistote). Hudbu Mari remixovali a nové znenie jej skladieb na album priniesli švédska formácia The Knife, známy berlínsky producent Henrik Schwartz a nórske zoskupenia záhadných názvov 120 days, Mungolian Jetset (DJ Strangefruit and Knut Saevik) a Mental Overdrive (Per Martinsen).

Kto Mari Boine pozná, tomu ju asi nie je potrebné predstavovať, pre ostatných, ktorí sa pozerajú okolo seba a hľadajú niečo nové, môžu pomôcť zorientovať sa prívlastky ako world music v hudobnej tradícii Sámov zo severnej Škandinávie, teda to čo bolo kedysi známe ako Laponsko. Hudba tradičná a šamanistická, ktorá sa má dotknúť vašich základných inštinktov a skúsiť vás uviesť do tranzu, jednoduchosť, vokál v štýle joik, ovplyvnený a doplnený o jazz, rock, elektroniku a etnické prvky. Komu tieto definície hovoria menej, sa stačí nechať uniesť príbehom Sámov, ktorí po stáročia obývali veterné stepy severnej Škandinávie so svojimi stádami losov. Rovnako môžete nájsť aj príbeh slečny Smilly s jej citom pre sneh a neexistujúci soundtrack k filmu Kukuška od režiséra Alexandra Rogožkina, keď Anni volá rytmickým bubienkom Veikka z krajiny mŕtvych. Ani v tomto filme postavy nerozumejú jazykom, ktorými sa navzájom snažia dorozumieť, ani my nerozumieme textom piesní Mari Boine ale nejako sa dorozumieme. A remixy, ktoré v tomto prípade zvláštne ladia s originálmi mi pripomenuli koniec úvodnej vety k filmu The Kautokeino Rebellion; na odľahlých veterných planinách žili Sámovia po stáročia ale modernizácia sa pomaly vkráda aj tam ...v tomto prípade to neprináša problémy ale výborný a trochu iný hudobný zážitok.

Jarka Nováková
Písané pre časopis DiGi revue


Yoav - Charmed and Strange
Island / Universal
****


Výborných mladých pesničkárov je veľa, zaujmú však len niektorí. Väčšinou je to osobitosťou spôsobu, akým sa odlišujú od bardov klasického strihu. Aj mladý svetobežník Yoav píše pesničky a doprevádza sa na gitare, jeho inšpiráciou však nie je Dylan či CSN&Y, ale skôr producenti ako Timbaland, The Neptunes, elektronická hudba a klubová scéna. Yoav spieva a skladá moderným spôsobom, na ktorom sa podpísali Beck, Radiohead alebo Justin Timberlake. Zo svojej akustickej gitary vyludzuje zvuky celého orchestra nástrojov, no nerobí to nacvičeným exhibicionisticky-virtuóznym štýlom, ale citlivou prácou s rytmami a zvukom. V jeho hre sa prelína niekoľko nezávislých línií. Pointa nie je v ich množstve, skôr v jednoduchosti a muzikálnom usporiadaní zvukov a beatov. Počúvať Yoavovu trojrozmernú hudbu je ako pozerať sa na krajinu ubiehajúcu za oknom vlaku.

mch
Písané pre časopis .týždeň



Judita Kaššovicová - Rok v Šamoríne
Judita

*** 1/2

Nie, Judita Kaššovicová nie je nový spevácky objav. Neobvyklá multimediálna forma jej Roku v Šamoríne lepšie zapadá do kategórie knižné CD. Je to autorkine poetické vyznanie miestu, ktoré ju očarilo a v ktorom našla svoj domov. Blilinguálna publikácia obsahuje verše, ilustračné fotografie, ale hlavne dva CD nosiče so zhudobnenou poéziou, naspievané v slovenskom a maďarskom jazyku. Je to už druhé pokračovanie trilógie, ktorému predchádzali Šamorínske verše z roku 2005. O hudobnú zložku v oboch projektoch sa producentsky postaral Juraj Turtev, inak tiež ústredná postava skupiny Bluesweiser. Okrem Turteva boli ďalšími autormi hudby aj Ádám Bornemissza, Tomáš Kytnar, Miloš Železňák a Erich Boboš Procházka. Hoci by uvedený menný zoznam mohol znamenať, že prevládajúcim udobným žánrom bude blues, nie je to tak. V osobe Turteva sa zrodil empatický producent, ktorý dokáže myšlienky doviesť k efektívnemu výsledku a dobrému zvuku aj bez rušivých momentov, či zápasu s vlastným egom. To isté sa dá povedať o všetkých zložkách tejto vkusnej a vyváženej publikácie. Výber fotografií, celková grafika, ako aj hudba vychádzajú z atmosféry zachytenej v Juditiných veršoch. Okrem náznakov bluesového feelingu môžeme na tomto prevažne pesničkovom CD identifikovať azda ešte viac odkazov na ľudovú hudbu Afriky, Balkánu, ale aj na budhistickú filozofiu, ktorou je táto lokalita spríbuznená


mch
Písané pre časopis DiGi revue


Meet The Eels - Essential
Universal


****1/2

Pripomenúť si vďaka reedícii desať rokov života kapely akou boli (sú/budú?) The Eels je ako objaviť na starom harddisku zabudnuté fotografie z vlastného života. Nie že by Mr. E písal o našich životoch, ale ten jeho poskytuje dostatok podnetov na to, ako sa odpútať od reality do lepšieho, i keď nie celkom ideálne fungujúceho sveta, plného odľahčených odkazov na to, pre čo sa bojíme ráno zobudiť. Pesničky Eels pôsobia imaginatívne o to viac, že k 24-mi trackmi nabitému CD je priložené aj bonusové DVD. Jedenásť videoklipov a jedna koncertná pesnička sú zaujímavou nadstavbou hudobnej zložky. Možno si spomínate na klipy k skladbám Novocaine For The Soul (kapela sa vznáša v bočnej uličke amerického veľkomesta) alebo Last Stop: This Town (z mrkvy sa postupne vyklonuje dvojník speváka). Že nie? Nechsapáči, zoznámte sa ? Meet the Eels. Ak ste pozvánku prijali, iste čoskoro zistíte, že Eels nie sú iba recesistická rocková trojka, ale že alternatívny spôsob uvažovania Marka Everetta, dokáže rovnako vtipne zoskupiť digitalizované zvukové vzorky, ako využiť pre svoj účel zvuky starých elektrických gitár alebo čelesty. Rockové pesničkárstvo s prvkami hip-hopu a elektronickej hudby, kde každá krása má niekde svoju jazvu, ale nič nie je také zlé, aby sa to napokon nedalo prekonať. Na výberovom CD sa okrem hitov, b-strán singlov a rarít nachádzajú aj dve dosiaľ nepublikované skladby.


mch
Písané pre časopis DiGi revue


George Benson & Jack McDuff
Universal / Prestige

****

Dnešná popstar, gitarista a spevák George Benson sa na svoj súčasný, zľahka konzumovateľný, no nie nezaslúžený orbit vyšplhal z poctivého hardbopového a soul-jazzového podhubia. Benson sa k skupine organistu Jacka McDuffa pripojil roku 1962, vtedy ešte ako neznámy devätnásťročný samouk, ktorý však nikoho nenechal zapochybovať o svojich inštrumentalistických, ale aj entertainerských prednostiach. Zaujímavé svedectvo o tom prináša tento lahodne remastrovaný CD nosič.

            Pod menami hlavných dvoch protagonistov bez ďalšieho označenia titulu sa skrýva reedícia nie jedného, ale hneď dvoch albumov a to The New Boss Guitar - George Benson With The Brother Jack McDuff Quartet (1964) a Brother Jack McDuff - Hot Barbeque (1965). Treťou osobnosťou a frekventovaným sólistom bol počas oboch nahrávacích frekvencií saxofonista Red Holloway. Na poste rytmiky sa prestriedali Ronnie Boykins (bass), Montego Joe (ds) a Joe Dukes (ds). Na druhom albume už kontrabas nahradili pedále McDuffovho organu. Brat Jack mal s basovým kľúčom skúsenosti už z minulosti, vzhľadom k tomu že než presedlal za organ začínal ako kontrabasista. Hoci je na prvom mieste uvedené Bensonovo meno ? album The New Boss Guitar bol prvým, ktorý dvadsať jedna ročný Benson nahral ako leader ? je to práve bublavý zvuk McDuffovho organu, ktorý tmelí jednolivé nástroje do spoločného celku a vtláča nahrávkam pečať svojej doby.

            Benson sa tu predstavuje ako nádejný sólista, ktorý vykročil v stopách pionierskych predchodcov ako Charlie Christian, či starších súčasníkov, akými boli v tej dobe Tal Farlow a hlavne Wes Montgomery. Bensonove uši a prsty ho intuitívne viedli v mantineloch štýlu. Namiesto komplikovaných modálnych stupníc využíval skôr pentatoniku a dar melodického úsudku, ktorý si často sám nájde tú najlogickejšiu cestu. Ako hráč nebol extra originálny, no bolo z neho cítiť hráčsky entuziazmus a schopnosť darovať tónom slobodu.

            Hudba z oboch LP sústredená na jednom CD pôsobí ucelene a neunaví jednotvárnosťou. Je dobre zrozumiteľná, prehľadná, z dnešného pohľadu možno už konzervatívna a schematická, to sa však dá prehliadnuť vďaka evidentnej šťave a chuti muzikantov zahrať si a dobre sa pritom zabaviť. Rytmika, občas doplnená bongami akcentuje pekne na druhú, bubeníci nerušia prílišným členením či offbeatmi, unisono témy sa striedajú s improvizáciami, nič nestráca sviežosť a všetko má hlavu i pätu. Nezriedka sa tu využívajú dvanásťtaktové  pôdorysy, nad ktorými sa presadzujú jednotliví muzikanti ? pokiaľ to ešte nevyplynulo z kontextu, potom pripomínam, že sa jedná o čisto inštrumentálnu záležitosť, kde okrem zborového výkriku Hot Barbeque nikto nespieva ani nescatuje. O to viac sa však všetci snažia hrať melodicky a poskytovať aj nekomplikovane orientovaným poslucháčom dostatok záchytných bodov, chytľavých motívov i zábavy. Veď v prvej polovici šesťdesiatych rokov sa jednalo o hudbu, ktorá podkresľovala dobrú náladu na tých parties, kam ešte neprenikli surfové inštrumentálky, či začiatky beatovej invázie.

mch
Písané pre časopis Hudobný život


PJ Harvey - White Chalk
Island / Universal

****

Tvorba anglickej pesničkárky Polly Jean Harvey nemá tendenciu uzatvoriť sa do jedného šuplíka. Či už sú jej nahrávky viac rockové, elektronické, alebo indie, jediná nálepka, ktorá na jej hudbe zrejme pretrvá bez potreby zmeny, je tá s nápisom alternatíva. Svet, do ktorého nás tridsaťosemročná PJ pozýva na svojom ôsmom sólovom albume je dosť vzdialený od všetkého, čo predviedla doteraz. Možno že termín ?pozýva? nie je - v spojitosti s aktuálnym tvorivým procesom speváčky - celkom namieste, pretože PJ nám nevychádza v ústrety ani v náznakoch. Hit Down By The Water z roku 1995 vyznieva oproti ponurej až psychedelickej atmosfére albumu White Chalk ako chytľavý diskotékový popevok. Nepripravený poslucháč si pustí Bielu kriedu a má pocit, ako keby čítal niečí súkromný denník alebo ako by nevdojak zablúdil na súkromný pozemok akejsi podivínskej rodiny, kde sa dejú dosť bizarné veci.

            PJ tu lamentuje nad svojimi objavmi a stratami hlasom pripomínajúcim zavíjanie meluzíny v komíne. Nie je žiadnym tajomstvom že to nie je speváčka v technickom zmysle, má ale dar hlasom si podmaniť toho poslucháča, ktorý nezdupká a pretrvá. Ani jedno ani druhé však nie je až také jednoduché. Počúvať PJ je niečo ako pozerať sa kobre do očí ? nechcete zostať, ale nemôžete ani zutekať.

            Nová sada pesničiek má baladický charakter a tak aj inštrumentácia výrazne zmenila svoju tvár. V zásade sa jedná o akustický album, aj keď zvuk jednotlivých nástrojov prešiel občas dosť výraznými úpravami. Hlavnými spolupracovníkmi PJ pri jeho vzniku boli Flood a John Parish, ktorí album produkovali a postarali sa o jeho výslednú zvukovú podobu.

            Flood, alebo tiež Mark Ellis je vychytený britský postpunkový producent, ktorý sa podpísal na albumy Nicka Cavea & Bad Seeds, U2, Depeche Mode alebo Smashing Pumpkins.

            Ďalší producent albumu a tiež multiinštrumentalista John Parish sa s mladou PJ stretol už koncom osemdesiatych rokoch, kedy sa stala súčasťou jeho skupiny Automatic Dlamini. Odvtedy sa Parish radí k jej tradičným umeleckým partnerom na pódiu i v štúdiu.

            Na platni White Chalk sa spomedzi neveľkého počtu ďalších hostí najviac vyníma Eric Drew Feldman, americký hráč na klávesy a basgitaru, ktorého hudobná minulosť sa spája s menami ako Captain Beefhart, Pere Ubu či Frank Blac.

            Spoločne sa im podarilo vytvoriť album, ktorého hlavnými prednosťami sú originalita osobnosti hlavnej protagonistky a jej ochota obnažiť až na kosť. Podarilo sa to bez príchute zbytočného exhibicionizmu, či už samotnej PJ alebo jej spoluhráčov ochotných poslúžiť. Uchopiť éterickú PJ, nájsť pre ňu vhodný spôsob prezentácie a tie správne nástroje (nie len hudobné) bola iste práca na akú by si nestačilo najať prvých troch absolventov Berklee podľa abecedného zoznamu.

            Aktuálna hudba PJ je možno viac o pravdivosti s akou prichádza na svet poézia, než o melodickej invencii, či krásnych tónoch, hoci aj tie (starostlivo zvolené) tu zohraváju svoju úlohu. White Chalk je minimalistický album, pracuje sa tu radšej s presnosťou a striedmosťou, než so snahou o povrchný efekt ? tej sa všetci zúčastnení vyhýbajú ako čert krížu. V niektorých momentoch tu nachádzame styčné momenty s Bjork. Vzhľadom k tomu, čo albumu White Chalk predchádzalo, bude iste zaujímavé sledovať aj to, čo bude nasledovať po ňom. Je dobre vedieť, že aj medzi umelcami veľkých vydavateľstiev existujú stále jedinci schopní ísť vlastnou cestou a neobzerať sa, čo pekné a povedomé by mohli podhodiť ako návnadu našim zmyslom.

mch
Písané pre časopis Hudba



Jana Vébrová - Kykyrý
23.10.2007

Indies Scope Records
****1/2

Po prechode na druhý svet stáli ľudia v dvoch radoch. Na začiatku toho prvého vítal anjel každého príchodzieho slovami: ?Vitajte v nebi, nech sa páči harfu!? Pri bráne ku ktorej smeroval druhý rad odbavoval čakajúcich podivný chlapík v poľovníckom klobúku takto: ?Vitajte v pekle, tu máte akordeón!?

PJ Harvey - White Chalk

Pri zoznámení s prvým oficiálnym albumom Jany Vébrovej sa mi v podvedomí vybavil tento kreslený vtip z istého nemeckého hudobného časopisu, ako primeraná metafora k voľbe nástroja, ktorá čo-to napovedá o smerovaní človeka už na tomto svete. Akordeón v Janiných rukách je však len doplnkom jej nezameniteľnej osobnosti a hlasu. Čertíci vyskakujúci z jej pesničiek nám ponúkajú svoje ramená s neodolateľným šarmom. Neočaria nás žiadne sladkasté a chytľavé melódie, ani vtipné pointy v zrozumiteľných textoch, vďaka ktorým by sme im mohli sadnúť na lep aj bez obsažnosti. Pokiaľ platí, že ?umenie, ktoré nehrá na nervy nie je umenie?, potom Vébrovej tvorba má tie najlepšie predpoklady byť za umenie považovaná. Je pomerne drsná a jej počúvanie nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. K jej posolstvu sa treba sa prepracovať, za čo sa nám však dokáže odmeniť postupným a dlhodobým uvoľňovaním nových, zaujímavých detailov. Objavujú sa v slovách, zvuku i hudbe, ale to, čo zapôsobí v prvom pláne je Janin spevácky prejav, špeciálne jeho dramatická rovina. Výraz a odovzdanie sa sú natoľko silné a farebné, že spevácke danosti, podobne ako obsah jej piesní, si uvedomíme až dodatočne. Hudobná i zvuková forma sú vo vzájomnej harmónii, ktorá dramatickosť Janinho spevu ešte umocňuje.

            Nezanedbateľným kladom albumu je vyrovnaný zvuk a vyvážený pomer informácií. Oboje nenápadne ale trefne vystihuje a dotvára atmosféru pesničiek. Na nahrávaní sa okrem Jany podieľali ešte bubeník a perkusionista Miloš Dvořáček, ako aj ďalší akordeonista, univerzálny hudobník a (spolu)autor Ivan Acher, ktorý pravdepodobne stál v dobe vzniku CD za Janou ako šedá eminencia a katalyzátor jej tvorivého procesu. Zdá sa, že ich cesty sa pretli v istom časo-priestorovom bode a názorová príbuznosť zmazáva aj rozdiely medzi pesničkami toho či onoho autora, zo skúseností však vieme i to, že výrazné osobnosti si časom hľadajú vlastnú cestu a zmena je pre ne symbolom života. Zatiaľ pôsobí toto spojenie sympaticky a účinnosť skladieb sa posilňuje aj v bodoch, kde sa k sólovému podaniu speváčky s akordeónom pridávajú ďalšie hlasy a zvuky.

            V pesničkách nehrá naraz veľa nástrojov, ale nejedná sa ani o jednoduchú nahrávku v reálnom čase. Jednotlivé hlasy aj zvuky sa pohrávajú s veľkým dynamickým rozsahom a predsa sa tu nič neutápa ani vzájomne neprekrikuje. O nenápadne pozoruhodný zvuk albumu sa postaral Broněk Šmíd v brnenskom štúdiu vydavateľstva Indies.

            Pri pokuse o Vébrovej žánrové zaradenie by sme mohli hovoriť o alternatívnej world-music s koreňmi v českom undergrounde. Na to, že Jana je iba dvadsiatnička, naväzuje nečakane vyzrelým spôsobom na predošlé generácie umelcov ako Vašek Koubek, Dagmar Andrtová Voňková alebo Iva Bittová.

            O Vébrovej sa hovorí často, že je, a ešte častejšie, že vôbec nie je ako Radůza. Okrem prvoplánového oslieho mostíka ?feminy s akordeónom? som na platni našiel snáď len dva odkazy na to, že k Vébrovej inšpiráciám patrí aj osobnosť Radůzy. Najčitateľnejšie pôsobí príbuzný intervalový a harmonický pôdorys pesničky Buřtguláš, ako aj jej celkový panslávsky charakter. Druhou spojkou je exaltovaný spev s hrdelným skreslením v pesničke Tostese spletla.

            V súvislosti s Janiným expresívnym spevom sa hovorí aj o rezervách v zrozumiteľnosti. Je faktom, že nie všetkému je rozumieť na prvý krát, nie je to však vinou artikulácie, ako skôr obsahu textov. V tých sa kde-tu vyskytujú slová viac zvukomalebné, alebo postavené mimo bežný kontext tak, že ucho stráca automatickú orientáciu a schopnosť podvedomej korektúry. Podstatnejším faktom však je, že väčšina textov na platni jasne ukázala Janino smerovanie aj identitu. Možno ešte nevidí cieľ, ale cesta k nemu je už zrejmá. Najlepšie to badať na výraze a vyspelej interpretácii, ktoré sú jasným prízrakom, že jej osobnosť sa definitívne vykľula zo škrupiny a teraz si už na slnku iba dosúša svoje páperie. K výhradám by sa mohli zaradiť niektoré detaily v textoch i to, že kde-tu ešte čosi presvitne cez kopirák. Viaceré prirovnania sa ponúkajú priam automaticky, ale vzápätí je zrejmé, že Janinou cestou nie je stavanie na epigónstve. Najsilnejšia je tam, kde je sama sebou - v presvedčivosti prejavu a vo vierohodnosti zvolenej cesty. Nenájdeme tu žiadne varianty hip-hopového naparovania sa ani popovej vypočítavosti a prikrášľovania reality. Prostredie Vébrovej a Acherových pesničiek je prírodné. Ich postavy nenosia módny outfit z nekrčivých materiálov, ale skôr obnosené odevy z bavlny, ľanu či peria. Nebývajú v novostavbách ale v starých kamenných domoch a na hospodárskych statkoch.Témy pesničiek sú často baladické, vzťahy nie sú bezkonfliktné ani idylické, aj keď by si to hlavné postavy možno priali. Príroda sa s civilizáciou nemazná, po stenách vzlína vlhkosť, v kútoch bujnie pleseň a hnacím motívom života je smrť. Album Jany Vébrovej je plný kontrastov, ale aj odtieňov medzi čiernou a bielou.

mch
Písané pre časopis Hudba

John Hammond - The Paris Concert (DVD)
30.9.2007

Inakustik / Divyd
****

John Hammond Jr. je biely bluesový pesničkár a svojský interpret piesní iných bluesmanov. Jeho otec John H. Hammond bol hudobný producent, muzikant, hudobný kritik a lovec talentov, ktorý pre svet objavil také mená ako Benny Goodman, Billie Hollyday, Bob Dylan, Leonard Cohen, Bruce Springsteen či Steve Ray Vaughan. Do mlyna sa nedá chodiť bez toho, aby sa človek nezamúčil a tak i John Hammond junior pochytil čo-to z kumštu velikánov. Vypracoval si vlastný štýl, ktorý je zároveň virtuózny i dravý. Jeho presvedčivosť nespočíva v exhibicionizme, ale v totálnom osobnom nasadení. Interpretácia blues vyžaduje hlboký emotívny prežitok a tak bluesové skladby, hoci formálne jednoduché, zostávajú pre striktne technicky vybavených interpretov nedostupné. Nie že by ich neboli schopní zahrať, no udržať pozornosť publika tak, ako sa to iba s gitarou a fúkačkou darí Hammondovi, nedokáže každý. Jeho parížsky koncert je galériou dvadsiatich štyroch bluesových klasík. Okrem spevu, hrania na harmonike, akustickej a rezofonickej gitare John prekladá pesničky príbehmi a osobnými spomienkami na osobnosti bluesového neba. Jeho vystupovanie má svoju silu, no zostáva pritom civilné, takže vôbec nevadí, ak počas hrania spevákovi vypadne text. Divákom, tým v parížskom klube New Morning i tým s ovládačom v ruke, to vynahradí sto krát inakšie.

mch
Písané pre časopis DiGi revue